Mnohokrát to už počula. Ľudí a ich činy netreba súdiť podľa prvého dojmu. Tentoraz sa jej však táto „fráza“ už navždy vryla nielen do pamäti, ale najmä do srdca… .

Učiteľské povolanie je krásne, no náročné. To už zistila v mnohých situáciách.

Bola posledná hodina pred jarnými prázdninami. Žiaci boli dosť nepozorní. Učiteľka im dala na hodine vypĺňať úlohy v pracovnom liste. Niektorí sa snažili, iným sa však vôbec nechcelo. Prechádzala sa po triede a pozorovala prácu žiakov. Podišla ku Márii. Nemala zo zadania ani jedno cvičenie, ani čiarku. Prísne na ňu pozrela a upozornila ju. Mária zahanbene prikývla, že už ide pracovať. Učiteľka sa ďalej prechádzala po triede. Po pár minútach je oči opäť padli na Máriinu lavicu. Kreslila si. „Ona si kreslí na hodine, keď má robiť niečo iné??“ v duchu sa rozhorčovala a Máriu nervózne okríkla. Tá sa preľakla, až ňou myklo. Učiteľka si ju viac na hodine nevšímala. Zazvonilo. Prišiel koniec hodiny a aj vytúžené jarné prázdniny. Učiteľka si balila veci, keď k nej podišla Mária. „Ide sa ospravedlniť?“ premýšľa učiteľka. Mária jej čosi podáva. „Čo to je?“ rýchlo učiteľka uvažuje. Srdiečko? Pekne vyfarbené. S odkazom…

„Pre pani učiteľku. Mám Vás rada. Prajem krásny Valentín.“

Čože??? Teraz bola zahanbená učiteľka… Ani nevedela, ako sa žiačke ospravedlniť. Nesprávne odhadla situáciu. Nenapadol jej úmysel detskej duše.

V srdci jej znela vďaka. „Mária, ďakujem Ti za valentínku.“

 

Zuzana Pazúriková

foto:pixabay