behHenry Wanyoike býva so svojou rodinou v Kikuyu v Keni. Je držiteľom svetového rekordu v behu na päť a desať kilometrov medzi nevidiacimi bežcami z roku 2004. Podľa Henryho je odhodlanie a vytrvalosť sú základom úspechu.

Henry stratil zrak, keď mal 21 rokov. Ošetrovali ho na očnej klinike v rodnom meste Kikuyu a v rehabilitačnom centre v Machakos. Práve tu sa dopočul, že aj nevidiaci sa môžu stať športovcami. Získal späť chuť do života. Začal pravidelne behávať a čoskoro sa kvalifikoval na paralympijské hry v Sydney v roku 2000, kde získal svoju prvú zlatú medailu v behu na päť tisíc metrov. Aby Henry mohol behať, potrebuje navádzača. Stal sa ním priateľ z detstva Joseph Kibunja.

Spočiatku bolo veľmi ťažké behať spolu. Joseph nedosahoval Henryho rýchlosť. Spojení povrázkom priviazaným k zápästiam sa štyri roky učili zladiť rytmus rúk a synchronizovať krok. Dnes bežia „ako jeden“ a počas celého behu sa rozprávajú. Joseph sa stal Henryho očami. Hovorí mu, aké sú na ceste prekážky, kedy treba pri zákrute spomaliť, ale opisuje mu aj reakcie fanúšikov.

Henry s Josephom spolupracujú so školami a podporujú deti a mladých, aby rozvíjali svoje talenty. Rakúskym žiakom ukazujú, ako vyzerá ich bežecký tréning. Počas svojej návštevy v Európe sa stretli i so žiakmi Základnej školy na Bukoveckej ulici v Košiciach. Deťom odovzdali diplomy za bežecké úspechy. Stretnutie povzbudilo nielen bežcov, ale aj všetkých prítomných.

Obaja bežci sa stále úspešne zúčastňujú na charitatívnych behoch po celom svete – na nočnom behu vo Viedni. Ukazujú tým, že šport je účinným spôsobom, ako zaradiť ľudí s postihnutím do spoločnosti.

Pripravili Darina Maňurová a Dagmar Mekiňová

Foto: Henry Wanyoike Foundation

Článok vychádza v spoluprácu s časopisom Rebrík.