hand-in-hand-435049_640Ponáhľal som sa do univerzitnej knižnice. Chcel som toho v ten deň stihnúť ešte čo najviac. Také uponáhľané dopoludnie. Ako väčšinou, aj dnes som šiel svojím rýchlym, večne uponáhľaným krokom. V hlave som mal nezastaviteľný vír myšlienok: „Potrebujem si kúpiť vodu; idem zasa neskoro a nič nespravím; aspoň som v banke vybavil, čo som chcel; dúfam, že nájdem potrebné knihy na diplomovú prácu; chcem dnes ešte čosi napísať; škoda, že už skončil víkend… . Idem si najprv kúpiť vodu!“ Zabočil som k supermarketu. Pohľad som upriamil pred seba.
Šli oproti mne. On a ona. Romanticky sa držali za ruky. On jej v druhej ruke niesol väčšiu kabelku. Ona niesla plátennú tašku, pravdepodobne malý nákup. Vykračovali si pomaly. Neponáhľali sa, aspoň to tak nevyzeralo. Zjavne sa im išlo ťažko. Na chodníku bol ešte miestami ľad a nohy ich už neposlúchali tak, ako by chceli. Trošku krívali, trošku sa kývali zo strany na stranu. Možno boli unavení životom. Možno už mali zdravotné problémy. Ich tváre však žiarili, mali usmievavé vrásky, radostné oči. Tie oči boli plné lásky. Aj keď mali vek už možno bližšie k osemdesiatke, než k sedemdesiatke, pevne sa držali za ruky. Ako mladí zaľúbenci. Bolo očividné, že sa ľúbia. Aj keď ťažko, šli spolu. Držiac sa za ruky, niesli jeden druhému tašku.

Spomalil som a uprene som sa na nich zahľadel. Pravdupovediac, ešte dlho som nad nimi rozmýšľal. Ako to, že v takom veku idú za ruky? Ako to, že sa takto milujú? Možno sa rovnako podopierali a držali za ruky celý život. Možno si celý život takto niesli svoje „tašky“. Možno… . Kto vie, čo prežili?   Ale jedno viem naisto.  Aj ja takto túžim raz zostarnúť držiac za ruku svoju manželku a niesť jej tašku.

 

Pavol Hudák

foto: pixabay