christmas-1863837_960_720

…alebo aká možno bola cesta Márie a Jozefa do Betlehema…

Mária sedela na oslíkovi a pozorovala meniacu sa krajinu. Ruky mala položené na brušku, kde skrývala svoje malé bábätko. Tušila, že pôrod je už blízko, no teraz na to vôbec nemyslela. Starosti jej robili bolesti žalúdka. Na oslíkovi sedela už niekoľko týždňov, čo jej žalúdku spôsobovalo menšie aj väčšie otrasy. “Jozef, môžeš na chvíľku zastaviť?” spýtala sa Mária váhavo.

Odvážny muž sa do sekundy pohotovo obrátil. V tvári sa mu dala čítať veľká ustarostenosť o Máriu aj malé dieťa. Spomenul si na to, že ešte ako malý chlapec túžil po dobrodružstve, v ktorom bude hrdinom, no nečakal, že Boh ho povolá až do niečo takého veľkého.

“Je ti zle, Mária?” spýtal sa.

Mária vedela, že Jozef ju už za tie mesiace pozná veľmi dobre a preto nič neskrývala: “Prosím, môžeme na chvíľku postáť? Mám pocit, že môj žalúdok nemá rád otrasy nášho oslíka. Aj keď je to veľmi šikovný oslík”, snažila sa odľahčiť situáciu s úsmevom.

Jozef jej úsmev hneď opätoval: “Nerozumiem ako si vydržala cestu k Alžbete. To si musela znášať veľmi ťažko. A dokonca vtedy ťa musel žalúdok bolieť o čosi viac”. Niežeby sa Jozef rozumel nejako špeciálne do tehotenských ťažkostí, ale čosi o mamičkách vedel. A o Márii vedel aj niečo iné, nie je to len akási budúca mamička. Vo svojom tele nesie niečo drahocennejšie, ako ten najvzácnejší poklad na svete.

Mária sa len pousmiala: “No mala som šťastie, že Alžbeta prežívala niečo podobné. Veľa sme toho síce nenajedli, ale napriek tomu sme mali veľmi požehnaný čas a tiež sme sa veľa nasmiali”.

Mária sa v myšlienkach vrátila k stretnutiu s Alžbetou. Spomenula si na všetky tehotenské ťažkosti, ktoré ju počas návštevy u nej sprevádzali. Alžbeta jej však pripravila skvelé jedlo, ktoré zvládla zjesť aj v takomto stave. Pamätá si, aká bola z dlhej cesty k nej unavená a hladná. Cestou jedla len pribalené ovocie a zeleninu, ale keď jej Alžbeta navarila, tak to bola úľava. Ale hlavne veľkou úľavou bolo pre ňu podeliť sa s obrovským tajomstvom, ktoré nosila pod svojím srdcom.

“Jozef, čo si myslíš, ako to bude celé prebiehať?” Mária sa s niekým potrebovala podeliť o to, čo prežívala. Aj napriek tomu, že Boh ju uchránil od dedičného hriechu, jej ženskú prirodzenosť a potrebu rozprávať sa jej ponechal.

Jozef takisto vedel, že pôrod je už blízko. Chcel byť k Márii otvorený, preto sa len pousmial a podelil sa so svojím odvážnym postojom: “Celý čas nad tým premýšľam. Neviem aké to bude, ale čo viem je to, že chcem Teba aj Tvojho syna chrániť, nech sa bude diať čokoľvek.”

Mária sa na neho vďačne pozrela. Keď Jozef videl jej pohľad, srdce sa mu roztápalo nad tou krásou. Neskutočne obdivoval jej nádherné oči, tvár a zároveň čistotu jej srdca. Takéto dievča veru ešte nestretol. A určite už ani nestretne.

“Najviac sa však bojím, že dostaneš pôrodné bolesti tu na ceste. Som síce muž, ktorý vie ako sa narába s drevom, ale neviem, ako by som ti pomohol pri pôrode. Verím, že sa do Betlehema stihnime dostať včas” navrhol Jozef.

Márii od strachu vyhŕkli slzy: “Tiež sa bojím, že by som mala porodiť tu na ceste. Verím však, že Boh všetko zariadi v najvhodnejšom čase. Bojím sa, že by som niečo pokazila a zmarila takýto veľký Boží plán”.

Jozefa trápila Máriina úzkosť. Videl ju ako sedí, opretá o svoje nohy, pričom sa snaží potlačiť plač. Neváhal a hneď si k nej sadol a svojimi širokými ramenami ju objal. “Neboj sa Mária, našla si milosť u Boha! Tak Ti to povedal anjel však? Neboj sa, všetko bude v poriadku. Boh je s nami a Boh je aj v Tebe. A aj ja som tu, aj keď to nie je až taká výnimočná spoločnosť oproti tomu všetkému” nadľahčil situáciu Jozef.

“Ale, Jozef!” Mária vybuchla do smiechu. “Som taká vďačná Bohu za Teba! Verím, že má pre Teba pripravené len tie najlepšie dary!” povedala s vďačnosťou.

“Vy dvaja ste pre mňa tie najväčšie dary!” prstom ukázal Jozef na Máriu, potom na bruško a pozrel sa na cestu pred sebou. Až teraz si všimol, že na obzore pred nimi prichádzajú akýsi ľudia. Boli to dvaja muži. Jozef sa preto hneď postavil a pre istotu položil ruku na vrecko, v ktorom mal nôž.

“Pane, prosím, ochraňuj nás,” predniesol Jozef modlitbu v tichosti svojho srdca.

Mária sa medzitým postavila a napojila oslíka vodou. Keď dopil poslednú kvapku vody, neznámi boli už pri nich.

“Buďte pozdravení, pocestní!” pozdravil sa najstarší z nich. Títo dvaja muži vyzerali ako pastieri. Starší muž mal okolo päťdesiatky, bol o čosi nižší od Jozefa, mal tmavé vlasy a hnedé oči. Hneď vedľa neho kráčal mladý muž, ktorý mohol mať asi tak dvadsať rokov. Postavou a zjavom vyzeral inak ako jeho sprievodca – mal svetlejšiu pokožku a modré oči.

“Pozdravujem priatelia!” odzdravil sa Jozef. Akosi sa mu nepozdávali, preto dával pozor na každý ich pohyb. A hlavne dával pozor na Máriu.

“Ako vidím, tvoja manželka čaká potomka. Si požehnaný muž!” odvetil starší cudzinec.

“Ďakujem priateľu, nech si aj ty požehnaný” zdvorilo Jozef odpovedal.

“Kam ste sa v tomto stave vybrali? Nie ste síce až tak ďaleko od mesta, ale zato je to ešte hodný kus cesty. Azda aj vy idete na súpis ľudu?” spýtal sa starší muž.

“Prirodzene, ideme do Betlehema. Súpis ľudu sa začne už o pár dní, verím, že sa tam dovtedy dopravíme”odpovedal Jozef.

Mária sa na celý rozhovor len mlčky prizerala. V duchu sa za oboch cudzincov modlila. Nevedela prečo, no zdalo sa jej, že toto stretnutie nie je náhodné.

“Prečo idete opačným smerom z Betlehema, keď sčítanie ľudu začne už o chvíľu?” spýtala sa Mária neznámych mužov.

Jozef v duchu zastonal. Táto otázka sa mu zdala na túto situáciu príliš odvážna hlavne preto, že sa mu daní muži vôbec nepáčili.

“Nooo, sme na ceste za lepším životom” váhavo odpovedal mladý muž s modrými očami, ktorý sa na Máriu uprene díval. Podobne zaujato sa na Máriu díval aj starší pocestný. Z Márie však vycítil niečo nezvyčajné. Ani nevedel prečo a vyrozprával jej ich príbeh: “Je pravda, že sme kedysi boli pastiermi. Ešte pred pár dňami to bola pravda. Obidvaja sme pracovali na rovnakom košiari – robili sme ťažko, ale plácu sme vždy dostali. No prednedávnom sa stalo niečo zlé” neznámy si nasucho prehltol a pozrel sa do zeme.

V očiach jeho mladšieho sprievodcu sa objavil smútok: “Náš košiar celý zničili. Kým sme spali, prišli lúpežníci a ovce neľútostne pozabíjali. Išlo totiž o pomstu nášmu správcovi. No dôvod, prečo sme spali bol zlý – noc predtým sme si viac vypili, takže sme spali tak tvrdo, že sme nič nepočuli. Veľmi sme sa báli, tak sme z košiara utiekli. Ak by to zistil náš správca, veľmi by nás potrestal”.

Máriu s mužmi naplnil súcit: “Prečo ste sa báli? Bol váš správca nespravodlivý?”

“Ani nie. Správca je dokonca náš blízky priateľ. Ale veľmi sme sa hanbili. Čo by nám povedal, ak by sa dozvedel, že sme urobili takúto veľkú chybu? Veľmi by sa nahneval. Preto sme radšej ušli” dodal mladší muž.

Mária sa nad ich slovami zarazila. No v tom zacítila jemné kopnutie bábätka do jej bruška.

“Au!” zastonala a chytila sa za brucho.

“Si v poriadku?” spýtal sa ustarostený Jozef, sledujúci túto situáciu.

“Ale áno. Ja som v poriadku. Ale myslím si, drahí priatelia, že vy dvaja by ste sa tiež mali vrátiť do Betlehema. Domnievam sa, že v tomto meste sa teraz budú diať výnimočné veci. A myslím si, že vy by ste pri tom nemali chýbať.”

Muži sa na seba neveriacky pozreli. Nevedeli prečo, no z tejto ženy vyžarovalo niečo, čo kedysi vyžarovalo aj z ich matiek. Ani jednému z nich už mama nežila, ale Mária im ich mamu neskutočne pripomínala.

“Ešte musíme ísť do susedného mesta odovzdať jeden odkaz, ale možno nad vašimi slovami budeme premýšľať” dodal starší muž.

“Pokojný a požehnaný čas obom!” lúčila sa s mužmi Mária, spoločne s Jozefom.

“Neviem Mária, ale niekedy sa správaš, ako keby si bola matkou celého sveta a to čakáš ešte len prvé dieťa” povedal s úsmevom, ale aj starosťou v hlase Jozef. “Mala by si si na seba dávať lepší pozor. A hlavne aj v tom, čo a komu rozprávaš. Chcem aby si bola v bezpečí, teda obaja, vieš?”

“Neviem prečo, ale pri tých mužoch som mala pocit, že sa ešte stretneme. Aj maličký mi vtedy niečo naznačil, a ja som mala pocit, že im mám hlásať pravdu. Veď spravodlivosť už nebude len slovom, ale sa čochvíľu narodí” usmiala sa Mária.

Jozef nerozumel všetkému čo povedala Mária, ale uistil sa, že to len preto, že je žena. Veď ženám celkom nerozumel, ako každý iný muž.

“Je ti už trošku lepšie, manželka moja? Musíme sa čo najskôr vydať na cestu, aby sme si našli lepšie miesto na prenocovanie. Čochvíľu sa zotmie.”

“Samozrejme Jozef. Som pripravená. Poďme v mene Božom.”

Mária si vysadla na oslíka a opäť pozorovala okolitú krajinu. Tentokrát sa však cítila plná sily a pokoja. Pod svojím srdcom nosila malý zázrak a Jozef ju pri ňom sprevádzal. A cítila, že Božia ruka je blízko nad nimi.

Alžbeta Šutková